V knihovníckej terminológii používame mnoho pojmov, ktoré sú pre bežného človeka nezrozumiteľné. Jedným z nich je napríklad konvolút. Pochádza z latinského convolvere, čo v preklade znamená zvinúť, stočiť. Totiž pred vynájdením kníhtlače, v čase rukopisov, to boli stočené alebo spoločne zviazané spisy, zväzky do jedného celku. Neskôr, v období tlačených kníh, to bola kniha zložená z minimálne dvoch samostatných tlačí.

Na rozdiel od súčasnosti, pre 15. – 18. storočie bolo bežné, že knihy sa predávali aj bez väzby v podobe nezložených tlačiarenských archov. To kupujúcim dávalo možnosť, aby si na knihu dali väzbu podľa svojich predstáv. Knihári/kníhviazači tak podľa požiadaviek zákazníkov používali väzbu koženú, pergamenovú, papierovú alebo plátennú. Väzba korpus knihy nielen chránila, ale mala aj estetickú funkciu. Keď už zákazník do nej investoval, často sa stávalo, že si dal zviazať viacero kníh dokopy – či už s podobnou tematikou alebo žánrom, viac dielov knihy, knihy rovnakého autora alebo dokonca zmiešané bez jednotiaceho kritéria – vznikol tak konvolút. Prvá kniha konvolútu sa nazýva hlavné dielo a všetky nasledujúce sú príväzky. Množstvo príväzkov je limitované len technickými obmedzeniami väzby, napríklad hrúbkou knihy a podobne.

Začiatkom 19. storočia s rozmachom tlačiarenskej produkcie remeselné spracovanie nahradili najmä strojovo vyrábané papierové a plátenné väzby. Začali tak prevládať jednotné väzby na knihách rovnakého vydania aké poznáme dnes.

Pre zaujímavosť – v historickom fonde Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach konvolút s najväčším počtom príväzkov je tlač zo 17. storočia, ktorá má 50 príväzkov. Ide o dizertačné práce z oblasti medicíny, ktoré nezvykli mať veľký rozsah (v tomto prípade mali minimálne 8, maximálne 64 strán), preto mohli byť zviazané do jednej knihy v takom veľkom počte.

Martina Feniková Čarnogurská