Záverečnú časť rozprávania o Mattioliho herbári a jeho autorovi začneme od konca, teda aspoň od konca Mattioliho životnej púte. Minule sme naznačili, že učencov odchod z tohto sveta bol predčasný, hoci na vtedajšiu dobu sa vek vyše 70 rokov možno môže javiť ako požehnane vysoký. Ako sa to teda stalo? Nuž, osud sa vyvinul tak, že istý kardinál v Ríme (pokrvne spríbuznený s Habsburgovcami) ochorel a Pietro Andrea Mattioli ako cisárov dvorný lekár a uznávaný praktik ho mal vyliečiť. Hoci sa vydal na cestu, do cieľa nikdy nedošiel, pretože v Tridente sa údajne nakazil známou zákernou chorobou, ktorá v tom čase bola v Európe znovu na vzostupe. Mattioli totiž zomrel v roku 1577 na mor (niektoré zdroje uvádzajú rok 1578).

To bol možno pozemský koniec talianskeho lekára a botanika, ale rozhodne nie koniec jeho herbára. Posledne sme spomínali, že Mattioli a jeho dielo mali svojich nasledovníkov, medzi inými aj nemeckého lekára Joachima Cameraria, no aj iného Nemca Georga Handsche (ten je, mimochodom, autorom Mattioliho portrétu v benátskom vydaní, ktoré sa nachádza vo fonde našej knižnice). Títo a mnohí ďalší pokračovali v aktualizovaní herbára aj po smrti pôvodného autora a zaradili doň množstvo nových rastlín aj receptúr. Napríklad, zmienený Camerarius po prvý raz zaviedol termín „extrakt“, presnejšie vtedy ešte pod názvom „vyťažená moc rastlín“. Camerarius a Handsche pracovali najmä na nemeckých verziách herbára. Jednou z nich je aj vydanie z roku 1590, ktoré uchovávame u nás v knižnici.

Keď už sme si teda vyrozprávali príbeh zrodu slávneho herbára, povedzme si čosi aj o ňom samotnom. Čím je vlastne taký výnimočný? Keď sa naň pozeráme očami doby, v ktorej vznikol, bol určite úžasnou pomôckou pre bádateľov – Mattioli povýšil pôvodné Dioskuridovo ťažko čitateľné zápisky svojím prístupným štýlom na zaujímavé a poučné čítanie a doplnil ich množstvom verne vykreslených, detailných vyobrazení rastlín. V časoch bez internetu, dokonca aj bez fotoreprodukčných techník niečo nedoceniteľné.

Herbár je obrázkov naozaj plný – benátske vydanie obsahuje až 1010 drevorezov (na príblíženie – pre nemeckú verziu s 800 drevorezmi bolo treba 7 rytcov, ktorí pracovali 9 rokov, taká to bola náročná technika). A to je práve to, nad čím žasneme aj dnes, pretože ilustrácie sú v ňom skutočne kvalitné a nádherné umeleckým spracovaním, pritom špecifické skutočnosťou, že boli vytvorené podľa živých predlôh.

Vráťme sa k surovinám. Niektoré z nich nás dnes privádzajú k úsmevu alebo k úžasu, fatkom však je, že medzi nimi priamo v Mattioliho herbári nachádzame také kuriozity ako slonie kly, psie a vtáčie exkrementy, drahé kamene či tiež detský moč alebo kus ľudskej lebky. Okrem toho sa recepty zmieňujú aj o zvláštnej látke nazývanej mummio, čo je prírodný produkt s konzistenciou smoly, ktorý sa vyskytuje prirodzene v skalnatej krajine Blízkeho východu a kedysi sa používal na balzamovanie mŕtvych napr. v Egypte. V renesančnej Európe sa občas jeho nedostatok nahrádzal mletím častí tiel múmií z vykradnutých starovekých hrobiek.

Snáď vás krátka exkurzia do historickej medicíny neodradí od úmyslu dozvedieť sa viac o Mattiolim a jeho výnimočnom diele. Máte možnosť tak urobiť na výstave v priestoroch našej knižnice do 31. mája 2024.

Ida Girašková