V našom rozprávaní o Mattioliho herbári sme sa dostali až do Prahy, kde sa jeho osudy začínajú prepletať čiastočne aj s tými našimi. A keďže osudy herbára sú vlastne aj osudmi jeho autora, vráťme sa k samotnému učenému talianskemu lekárovi a tiež k jeho kontroverznému pokusu, ktorý uskutočnil práve na pražskej pôde.

Spomínali sme, že Praha Mattiolimu priala. Predovšetkým tu našiel veľmi dobré prostredie na prácu a výskum, ale tiež užitočné konexie medzi vplyvnými ľuďmi. Pobyt vo vysokej spoločnosti vtedajšej doby priniesol svoje ovocie, a to doslova – mnohé významné osobnosti sa ochotne pričinili o rozšírenie terénnych botanických vzoriek. Napríklad, Mattioli takto získal cenné exempláre rastlín z Južnej a Strednej Ameriky priamo od portugalského kráľa Jána. Vďaka tomu mohol medzi prvými (alebo ako úplne prvý) botanicky popísať plodiny (a rastliny) ako paradajka, kukurica, ananás a veľa iných. Okrem toho nebola núdza ani o finančnú podporu na ďalšie vydania herbára.

Najväčším prínosom pre Mattioliho monumentálne dielo však bolo zoznámenie s pražským tlačiarom a vydavateľom Jiřím Melantrichom a jeho dnes už legendárnym podnikom. Vďaka nemu zrealizoval relatívne skoro po talianskom vydaní aj vydanie v českom a nemeckom jazyku.

Pravda, nepracoval na ňom iba sám, ale významnou čiastkou sa na ňom podieľali ďalšie dve učené hlavy: český preklad, ktorý poznáme pod názvom „Herbář aneb Bylinář“ obstaral Tadeáš Hájek z Hájku, český renesančný učenec. Spravodlivo treba poznamenať, že jeho „preklad“ je v podstate novým samostatným dielom bohatým aj na dovtedy nepopísanú flóru regiónu Čiech a Slovenska. Nemeckú verziu zase spracoval lekár Joachim Cramerius (po Mattioliho smrti sa stal jeho nástupcom ako osobný lekár Ferdinanda Tirolského). Aj Crameriov vklad do Herbára je pomerne významný (ešte sa o ňom zmienime).

Nevieme presne, koľko času Mattioli nakoniec v Prahe strávil, pravdepodobne viac než 10 rokov, je však isté, že vďaka tomu obohatil svoje aktualizované vydania Herbára o rastlinstvo tohto regiónu. V Prahe tiež zopakoval slávny, aj keď trochu kontroverzný, pokus svojho vedeckého idolu Giorgia Caravita, ktorý mal dokázať účinky istého zvláštneho predmetu – bezoára. Bezoár je slovo pochádzajúce z peržštiny a označuje univerzálne antidotum, čiže bežnou rečou protijed. V skutočnosti je bezoár vývržok tráviaceho traktu prežúvavcov a iných zvierat (sov, mačiek), ktorý obsahuje zvápenatené nestrávené zvyšky potravy. Starí Peržania objavili jeho účinky ako všelieku proti otrave. Možno to dnes znie smiešne, ale ich hypotéza mala svoje opodstatnenie – vápenaté zlúčeniny skutočne chemicky reagovali s niektorými jedmi ako neutralizátor. V renesancii učenci a alchymisti obnovili pokusy s bezoármi a jeden z nich navrhol Mattioli uskutočniť aj cisárovi Ferdinandovi. Tadeáš Hájek v Herbáři cituje slová jeho žiadosti: „Item jest kámen jeden řečený bezoar, kterýž moc má všem jedům odpírati. […] a ten má Jeho Milost císařská, pan Ferdinand […] zkusiti poručil doktorům svým zde v Praze na jednom odsouzeným na smrt…“

Tu sa dostávame k tej kontroveznejšej časti experimentu. Mattioli skutočne nechal podať jed z rastliny zvanej prilbica (jedna z najjedovatejších rastlín Európy) dvom odsúdencom. Prilbica má silné neurotoxické účinky, ktorých prejavom je blúznenie, ochrnutie, slepota, hluchota, zástava dýchania a napokon smrť. Po podaní jedu odsúdenec, ktorému podali súčasne aj bezoár, údajne do troch dní ozdravel bez následkov, ten menej šťastný zomrel na následky otravy do sedemnástich hodín. Nesmieme však hodnotiť Mattioliho priveľmi prísne, ako sa nám javí v kontexte našej doby. Vtedajšie časy boli iné, v mnohých veciach omnoho krutejšie. Ani Mattioli sám nakoniec nezavŕšil svoj pozemský život pokojne, ale o tom si povieme viac až v nasledujúcom štvrtom dieli nášho rozprávania.

Ida Girašková