V predošlej časti nášho rozprávania sme slávneho botanika a tvorcu monumentálneho herbára Pietra Andreu Mattioliho zanechali v Tridente, kde ako mladý medik začal svoju kariéru u biskupa Bernarda z Cles – mimochodom, jedného z hlavných organizátorov známeho tridentského koncilu a okrem iného titulárneho kancelára rímsko-nemeckého cisára Ferdinanda I. (ten zohral v živote nášho lekára neskôr nemalú úlohu).

Rok 1539 sa pre Mattioliho stal istým spôsobom zlomovým, pretože do jeho lekárskej praxe a štúdií miestnej flóry zasiahla Bernardova smrť. Po skone biskupa získal post mestského lekára v Gorici neďaleko Terstu. Opäť sa raz ukázalo, že osud môže byť nevyspytateľný aj v pozitívnom zmysle slova – v Gorici si totiž Mattioli získal ako lekár dobré meno a tým pádom aj množstvo podporovateľov, ktorí mu z vlastnej iniciatívy posielali rozličné vzorky rastlín, keďže sa rozšírilo, že pracuje na preklade Dioskúridovho lekársko-botanického spisu „De materia medica“. Neskoršie mu mnohí historici (aj niektorí jeho súčasníci) vyčítali práve to, že po tom, čo dovŕšil zhruba päťdesiat rokov, už sa vlastnému výskumu nevenoval, ale čerpal len z cudzej práce, a navyše to zabudol spomenúť vo výslednom diele. V každom prípade, keď Mattioli v roku 1544 preklad dokončil, nepochybne sa tým zapísal do análov botanickej aj medicínskej vedy. (Neskoršie sám seba neskromne označoval za najväčšieho odborníka svojej éry.)

Ku cti mu slúži najmä fakt, že sa pôvodné dielo antického autora pokúsil čo najlepšie aktualizovať a doplniť o nové poznatky. Svoj preklad vlastne vydal ako komentár k Dioskúridovmu dielu, no jeho príspevok bol taký obsiahly, že vznikla celkom nová práca – samotný Mattioliho bylinár, čiže herbár (alebo aj liekopis). Ten sa stal na dlhé roky vyhľadávanou a používanou lekárskou aj botanickou príručkou. Jej prvé ilustrované vydanie z roku 1554 Mattioli podaroval rímsko-nemeckému cisárovi Ferdinandovi I., čím si získal jeho priazeň a otvoril si nové možnosti kariérneho postupu (viete si teda predstaviť, aké prevratné dielo to muselo na svoju dobu byť). Cisár totiž Mattioliho z vďačnosti menoval za osobného lekára svojho syna Ferdinanda Tirolského, ktorý v tom čase pobýval ako český miestodržiteľ v Prahe. A tak sa Mattioliho osud začína prepletať aj s dejinami zemí českej koruny a Uhorska.

Hádam nič lepšie sa talianskemu učencovi stať nemohlo. Praha pod Ferdinandovým patronátom prekvitala ako stredisko umenia a vzdelanosti, pretože cisárov druhorodený syn sa rozhodol vynahradiť svoje menej významné rodinné postavenie iným druhom prestíže – bohatým intelektuálnym a umeleckým zázemím dŕžavy, ktorú dostal pod správu. Ako ďalej pokračoval príbeh herbára a jeho tvorcu? Podarilo sa Mattiolimu v Prahe zopakovať slávny pokus svojho idola Caravita? To a ďalšie zaujímavosti sa dozviete na komentovanej prehliadke výstavy Herbae veteris mundi, ktorej sa môžete zúčastniť 5. 3. 2024 o 10:00 a 6. 3. 2024 o 16:00.

Ida Girašková