Drotárstvo bolo na Slovensku veľmi rozšírené remeslo, najmä v chudobnejších oblastiach. Drotári patrili k potulným remeselníkom, ktorí museli chodiť za prácou často mimo svojho regiónu (podobne ako sklári, klobučníci, výšivkári, handrári a ďalší). Ak máte chuť nazrieť do sveta skutočných drotárov, ktorí pochádzali z rázovitej obce Kolárovice neďaleko Bytče, a to dokonca dobovými očami autora a svedectiev samotných drotárov zozbieraných v spomínanej štúdii, budeme radi, keď tak urobíte u nás v študovni Oddelenia historických fondov a regionálnej literatúry. Radi vám sprístupníme túto zaujímavú, takmer 120-ročnú publikáciu s bohatou nádielkou dobových fotografií a kresieb.

Pamätáte si ešte na staré ľudové príbehy, v ktorých sa objavovali postavy drotárov? „Jako Ismael do světa jsou štváni synové Slovače. Chodívají do širého světa za prací někdy i se ženami, ba nejednou i celá rodina vypraví se do ciziny na práce... Zvláště jsou známi dráteníci,“ píše vo svojej národopisnej štúdii o kolárovických drotároch z roku 1905 Karel Procházka. „Domů chodívají dráteníci jednou, dvakrát i třikráte za rok – hlavně na svátky... Někdy k žalu ženy celá léta muž nepřijde domů. Jistý Kolárovec za celých 16 let dvakrát přišel domů. Konečně, když zase dlouho nepřicházel, žena se vydala za ním do Čech – zastihla jej v nemocnici u Milosrdných v Praze – pochovala jej a osiřelá se vrátila domů.“ Takýto život by rozhodne nezniesol hocikto: „Od toho nosenia majú šetko presilené, nebo ať je sužuje pálka či horúčka, ščepenie hlavy, dýchavica, kašel, hluchá choroba (horečka), zimnica, bolenie brucha, krvotok, nebo ať zima je po kostiach zlomie či jine chorobisko je trápí.“ Obraz trochu vzdialený od idylickej folklórnej tradície, ktorú zväčša pestujeme vo svojej predstave.

Na záver Vám ponúkame ako ukážku ľudovej slovesnosti úryvok z knihy, v ktorom miestny obyvateľ prerozprával príbeh s mystickým podtextom a morálnym ponaučením, rozšírený v obci: „U nás boli dva kmotrovia a povedal jeden druhému: "Kmoter, prijdzeš mi povedac po smrci, jaké je to tam!" I umre jeden kmoter. Kec ho pochovali, na treci dzan ten živej kmoter prišol z oránia domo hvečer, mal lampáš a rezal slámu. A kec taký luft išol nan, obezrel sa a vidzel kmotra. Ten si sannul na lavicu, a povedal: "Pochválen Pán Ježíš Kristus. Kmoter, já to prišol povedac, nebojce sa – a viacej rázy teho nežiadajce, aby mrtvý prišol na svec. Je-li mu dobre, ostane tam – je li zlý, tak ho nepustia. Ale já, kec som to slubel, prišol som povedac. Viece, kec mace jednoho koňa a spriaháce se spolu s jiným, prostraňky ať jsú rovný, aby jeden druhého nešialel, lebo to je velký hriech, a iného veru nesmím povedac." Stalo sa to u nás jennemu gazdovi, čo se súsedem spriahal koně.“

Ida Girašková