23. januára 1734 bol v Bratislave pokrstený Wolfgangus Franciscus de Paula, Johannes Eleemosinarius Kempelen. V priebehu rokov sa o tejto neprehliadnuteľnej osobnosti napísalo veľa. Legendami opradený Kempelen však svojou činnosťou zaujal pevné miesto v oblasti politiky i vedy. Bol úradníkom, vynálezcom, mechanikom a konštruktérom, polyhistorom, výtvarníkom, hudobným skladateľom a dramatikom.

Viaceré zdroje uvádzajú, že ovládal osem jazykov: latinský, nemecký, maďarský, slovenský, taliansky, anglický, francúzsky a rumunský. Študoval na gymnáziu v Bratislave, filozofiu a právo v Győri, ktoré následne dokončil vo Viedni. Vďaka tomu, že preložil Codex Theresianus, sa mu otvorili dvere do Uhorskej komory v Bratislave. Pôsobil tiež na správnom úrade v Budíne a Pešti, ďalej bol radcom zjednotenej Uhorsko-sedmohradskej dvorskej komory vo Viedni. Po penzionovaní rád trávil čas na rodinnom majetku v Hubiciach. Zomrel 26. marca 1804 vo Viedni vo veku 70 rokov.
Bol horlivý, vzdelaný a precízny, mal organizačný talent, čo ho sprevádzalo celou kariérou verejného úradníka. Mária Terézia a Jozef II. ho poverovali dôležitými politicko-hospodárskymi úlohami. Zmodernizoval technické zariadenie uhorských soľných baní a zlepšil pracovné podmienky. Uskutočnil inšpekciu manufaktúr a poľnohospodárskych majetkov v správe komory. Ako kráľovský dvorný komisár organizoval boj proti zbojníckym bandám v Banáte, kde zaviedol pestovanie ľanu a vybudoval manufaktúru na súkno. V okolí Temešváru vysušil močiare, opravil cesty, postavil školy, ktoré sa stali povinnými. Svoje organizačné schopnosti využil pri zabezpečení presťahovania univerzitnej knižnice a tlačiarne z Trnavy do Budína, taktiež mal hlavný dozor nad rekonštrukciou Budínskeho hradu a nad stavbou tamojšieho divadla.
V oblasti práva, ktoré vyštudoval, nenašiel záľubu, bližšia mu bola oblasť prírodných vied. Od mladosti sa venoval fyzike a mechanike a ich uplatneniu v praxi. Ako amatér sa stal vynálezcom a konštruktérom, zveľaďoval svoj technický intelekt. Prakticky ho využil pri oprave Budínskeho hradu, vybudoval kyvadlový most cez Dunaj, v parku v Schönbrunne využil turbínu ako pohon čerpadiel pre kaskády Neptúnovej fontány, zostrojil vodnú pumpu pre Bratislavský hrad na zásobovanie vodou z Dunaja, podobné zariadenie vytvoril aj pre hrad v Budíne. Zostrojil prvé zariadenie na tlač textu pre nevidiacich, zlepšil a zjednodušil anglický atmosférický parný stroj (tzv. ohňový stroj), ktorý našiel uplatnenie v banskom priemysle na odčerpávanie vody zo šácht soľných baní, zavlažovacie zariadenia na Žitnom ostrove, tkáčske stavy, zlepšil pluhy, bol autorom projektu kanála Dunaj – Jadranské more, ktorý sa však nezrealizoval.
Najznámejším sa stal vynálezom šachového stroja v roku 1770, v čase, keď pôsobil ako radca Uhorskej kráľovskej dvornej komory v Bratislave. Šachový automat skonštruoval za 6 mesiacov po tom, ako sa zúčastnil prehliadky magnetických experimentov Monsieura Pelletiera na rakúskom dvore. Vytvoril ho na pobavenie pre Máriu Teréziu. Tento vynález, žiaľ, zatieňuje ostatné, vďaka nemu neprávom získal titul šarlatána. Šachový automat pozostával z uzavretého stola, na ktorom bola šachovnica a za ňou bola figurína odetá ako Turek. Ten vždy hru začínal a zvyčajne i vyhrával. Oči vždy smeroval na šachovnicu, pri každom ťahu protivníka kýval hlavou. Stroj bol opradený tajomstvom, keďže verejnosti nebolo známe, ako fungoval. V rokoch 1782 – 1784 Kempelen svoj stroj prezentoval na vystúpeniach po Európe. Pôvodný šachový stroj sa nezachoval. Kempelenov syn Karl ho po smrti otca predal vynálezcovi metronómu Johannovi Nepomukovi Mälzelovi, ktorý s ním opäť precestoval celú Európu. Nakoniec skončil v múzeu vo Filadelfii, kde 5. 7. 1854 zhorel.
Na rozdiel od šachového stroja, šikovnej mechanickej hračky, sa viac ako 20 rokov zaoberal serióznym výskumom hovoriaceho stroja. Výskum zhrnul v knihe Mechanizmus ľudskej reči spolu s opisom hovoriaceho stroja s XXVII medirytinami, ktorá vyšla vo Viedni v roku 1791 v nemeckom a francúzskom jazyku. V historickom fonde Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach sa nachádza jeho nemecká verzia. Preklad do slovenčiny vyšiel v roku 1990 a môžete si ho požičať z fondu knižnice.
V úvode autor pripomína mnohoročné bádanie, z ktorého úžitok budú mať hluchonemí, ktorým uľahčí učenie sa reči a tiež ľudia s chybnou výslovnosťou, ktorým má slúžiť na nápravu. Štyri teoretické kapitoly (Všeobecne o jazyku; Myšlienky o otázke, či jazyk vytvorili ľudia alebo či im bol daný, či vznikli všetky jazyky z jedného základného jazyka; Rečové orgány a ich činnosť; O hláskach alebo písmenách európskych) predchádzajú pre čitateľov najatraktívnejšej, no nie rozsiahlej poslednej kapitole O hovoriacom stroji, ktorá je podrobným empirickým opisom stroja, jeho konštrukcie a použitia. Kempelen sám hovorí, že ide o jeden z najtrúfalejších plánov ľudskej mysle vytvoriť takýto stroj. Tvrdí, že je ním schopný vysloviť všetky latinské, francúzske a talianske slová tak, ako mu ich niekto vopred povie (predriekne). Autor síce priznáva, že zariadenie nevydáva dokonale vyslovujúce a zreteľné slová, ale môže byť napriek svojej nedokonalosti dobrým základom pre vytvorenie dokonalého stroja. Nejde v pravom slova zmysle o hovoriaci stroj, ale o mechanizmus, pomocou ktorého sa dali produkovať hlásky, slová a vety – napodobnenie ľudskej reči. Stroj tvorili trubice, mechy a gajdy, ktoré napodobňovali hlasové orgány. Hovorenie riadil človek tak, že jednou rukou vo vnútri stroja usmerňoval prívod vzduchu a druhou na ústach modeloval výslovnosť. Jeho obsluha bola zložitá, pretože, aby stroj vydal hlas, bolo treba uviesť do chodu niekoľko mechanizmov súčasne a na jeho ovládanie teda bola potrebná dlhšia prax.
Podľa Kempelenovho popisu stroja v priebehu dvoch storočí vznikali mnohé jeho repliky. Na základe praktických skúšok konštruktéri a jazykovedci mali možnosť zistiť, čo stroj dokázal a aké boli jeho limity. Hoci išlo o umelú trhanú a pomalú reč, napriek tomu to bol na svoju dobu obdivuhodný počin. Wolfgang von Kempelen – prírodou obdarený génius – mal výborné znalosti filozofie jazyka, jazykovedy, fyziológie i mechaniky. Jeho dielo Mechanizmus ľudskej reči sa vo svojej dobe stalo nepochybne míľnikom fonetiky i lingvistiky.

Martina Feniková Čarnogurská