Tohtoročná dovolenková sezóna sa už začala a je v plnom prúde. O svojich cestách píšeme blogy, knihy, natáčame videá. So zážitkami sa chceme podeliť s inými a inak to nebolo ani v minulosti. Cestopisná literatúra dokumentuje súdobé pomery, obraz spoločnosti, krajiny a kultúry. Jej autori sú väčšinou rozprávačmi aj protagonistami príbehov. Môže ísť o autentické alebo fiktívne zápisky. Cestovateľ odkrýva, ako vonkajšie podnety cesty ovplyvnili jeho vnútorný svet. Dejová línia medzi jednotlivými príbehmi je na rozdiel od románu spojená len osobou cestovateľa, pretože každé nové miesto na ceste prináša nových ľudí a nové podnety.

V historickom fonde Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach nájdeme množstvo cestopisnej literatúry. Voľba závisí od vkusu a záujmu čitateľa. Vyberáme pre Vás pútavý opis „... smelého, pilného a statočného Daniela Šusteka (1846 – 1927), stolára, žijúceho teraz v Amerike...“, ktorý sa na svojej remeselnej ceste po Ázii v roku 1872 istý čas zdržiaval v Bejrúte i Svätej zemi. Pôvodný text bol uverejnený v periodiku Obzor a Ľudovít Rizner, zakladateľ slovenskej bibliografie, ho v roku 1885 v Zábavných večeroch opätovne vydal po trinástich rokoch. Šustek v úvode podrobne popisuje zvyklosti arabskej svadby a pohrebu, ktoré videl v Bejrúte. Z Libanonu sa presunul loďou do Svätej zeme, zaznamenal a komentoval, čo videl cestou do Nazaretu a na vrch Tábor. Nechýbajú ani úsmevné príhody. Jedna z nich sa udiala po príchode do Nazareta: „Nasledujúc príklad všetkých pocestných europejských, poberali sme sa rovno do kláštora, kde sme laskavo prijatí boli. Po krátkom vypočinutí zbadal som, že mi z čižiem takmer holé prsty vyzeraly. Mal som totiž pri mojej, výše 5 1/2 šúchovej (šúch – merná jednotka, stopa, asi tridsaťpäť centimetrov) postave prinízkeho somára, tak že moje, dolu vysiace nohy o každý kameň zavadily a často priťahovať som jich musel hore, abych ja nezostal na kameňoch stáť a somár aby neušiel z popod mňa. Týmto trením tedy o tvrdé rozpálené skaly, zodraly sa mi konce čižiem, čo pravda, v nedostatku príslušných remeseľníkov, nebolo veľmi príjemné.“

Šustek bol manuálne pracujúci. Na cestách sa musel uživiť, zároveň mu dlhší pobyt na jednom mieste umožňoval popísať dostatok informácií a obohatiť ich o epickú zložku. Je dobrý rozprávač, jeho opisy sú vecné, konkrétne a rozprávanie rozvíjal množstvom rozličných príhod. Jeho ďalším motívom cestovania bolo „vidieť svety a nových ľudí“. Záujem o cestovanie v ňom vzbudili v detstve jeho bratia Samuel a Andrej, ktorí sa mu po návratoch z ciest venovali a pútavo opisovali cestovateľské zážitky, pretože ako 9-ročný stratil otca. Po vyučení sa túžba poznať nové krajiny uňho prevládala a tak sa dlho nikde neohrial. Prešiel štyri kontinenty – z miest Merano v južnom Tirolsku, Innsbruck, Mníchov, Štrasburg, Paríž, Benátky, Terst, Carihrad, Alexandria v Afrike, Tel Aviv, Jeruzalem, Betlehem, Bejrút, New York, natrvalo sa usadil nakoniec v Chicagu. Cestovateľské a životné zážitky publikoval v slovenských časopisoch. Za jeho života v roku 1874 vyšiel knižne cestopis s názvom Cesta ces Turecko a Egypt do Svatej Zeme. Podstatná časť jeho tvorby bola vydaná v roku 1957 v knihe s názvom Potulky svetom. Jeho životné osudy vychádzajúc zo Šustekových cestopisov vydal v roku 1985 Štefan Veselý v knihe Po tom šírom sveta poli.

Začítať sa do storočného cestopisu prináša mnohokrát úsmev na tvár vďaka archaickému jazyku, či vtipným opisom príhod, ale popritom i zamyslenie sa nad neľahkou dobou a odvahou ľudí pustiť sa do neznámych krajín s prázdnymi vreckami.

Martina Feniková Čarnogurská