Konzervovanie – jeho zámerom je predlžovať životnosť pamiatky, chrániť ju pred degradáciou, či ju spomaľovať prostredníctvom dezinfekcie, čistenia, spevnenia listov, drobných opráv a tukovania väzby.

Reštaurovanie – jeho zámerom je odhaľovať, chrániť a zachovávať pamiatkové hodnoty. Reštaurovanie musí vždy rešpektovať autenticitu pamiatky a nesmie prekročiť hranice zásahu. Podmienkou reštaurovania je prevedenie adekvátnych prieskumov, stanovenie cieľov zásahu a vypracovanie reštaurátorskej dokumentácie, preto táto činnosť vyžaduje vysokú historickú a technologickú odbornosť. Najčastejšie reštaurátorské úkony: rozobratie knižného bloku, čistenie, dopĺňanie papierovej hmoty, nové šitie, výroba alebo oprava pôvodných dosiek, poťahovanie dosiek novou kožou alebo pergamenom, reštaurovanie kovových častí a pod.

Autenticita – pôvodnosť, hodnovernosť pamiatky. Nie je možné ju zamieňať s pojmom originalita.

Faksimile – presná napodobenina pamiatky alebo jej časti, s originálom zhodná v tvare a farbe, odlišná použitou technológiou a materiálom. Faksimile zachytáva aktuálny stav diela vrátane jeho poškodenia a pod.

Kópia – presná napodobenina pamiatky alebo jej časti, s originálom zhodná v tvare a farbe (vizuálna kópia), materiále (materiálová kópia) aj technologickom spracovaní (technologická kópia). Je dôležité nezamieňať ju s pojmom voľná kópia, používanom vo výtvarnom umení pre voľnú napodobeninu diela, odlišnú materiálom, meradlom a pod.

Falzifikát – alebo falzum je napodobenina vydávajúca sa za originál. Autor falzifikátu sa nazýva falšovateľ alebo falzifikátor. Robenie kópií môže byť po schválení legálne, robenie falzifikátov nie.

Knižné dosky – typy

Drevené knižné dosky
V najstarších historických knižných väzbách sa v prevažnej miere na výrobu knižných dosiek používalo drevo. Jeho používanie bolo spojené dostupnosťou, historickou skúsenosťou v opracovaní dreva, výbornými mechanickými vlastnosťami a veľkou trvanlivosťou. Na výrobu drevených knižných dosiek sa najčastejšie používalo ručne naštiepané a opracované bukové drevo. Okrem bukového dreva sa v historických knižných väzbách niekedy objavuje aj smrekové a dubové drevo.

Makulatúrne knižné dosky
Pri reštaurovaní historických knižných dosiek sa pomerne často stretávame s makulatúrnymi doskami. Tieto dosky boli vyrobené zlepením a zlisovaním určitého množstva už použitého popísaného, resp. potlačeného ručného papiera. K výrobe takýchto dosiek viedla zrejme snaha využiť vzácny, ale už ,,nepotrebný" ručný papier alebo nedostatok lepenky. Pevnosťou sa síce dreveným doskám nevyrovnali, boli však ľahšie a používali sa na menšie knižné bloky. V takýchto doskách sa po rozobratí knižnej väzby počas reštaurovania nachádzajú často zaujímavé tlačené a rukopisné pramene.

Lepenkové knižné dosky
S narastajúcou výrobou papiera a knižnej produkcie sa v niektorých ručných papierňach začala vyrábať aj lepenka. Je to materiál, ktorý ma podobné zloženie ako list papiera, ale hrúbka je nepomerne väčšia. Na výrobu lepeniek sa používala menej kvalitná vláknina, často získaná z iných zdrojov ako boli vzácne handry. K rozvoju výroby lepeniek výrazne prispeli papierenské stroje, ktoré sa začali objavovať v prvej polovici 19. storočia. Súčasná produkcia lepeniek ponúka na trhu veľké množstvo rôzne hrubých a kvalitných lepeniek, ako aj alkalické lepenky vhodné pre reštaurátorské účely a pre dlhodobé archivovanie knižných a archívnych dokumentov. V súčasnosti sa vyrábajú knižné dosky aj z rôznych umelých hmôt, ktoré nahradzujú lepenku.

Poťah knižných dosiek

Koža (useň)
Špecifický materiál používaný v ručnom knihárstve. Dosky kníh sa poťahovali hrubšími prírodnými väzobnými kožami (hovädzie, teľacie, bravčové, baranie kože a semiš získavaný z jeleníc) a neskôr aj ľahšími ľahšími farbenými kožami (teľacie, baranie a kozie). 

Papier
Na väzbu sa používal aj papier, ktorý bol rôzne upravený, napríklad natieraný, mramorovaný, batikovaný, vtieraný a farbený.

Plátno
S rozvojom výroby papiera a s narastajúcou tlačou kníh sa od 19. storočia začalo na poťah používať plátno.

Typy kovania

Celoplošné kovanie – pokrýva celý povrch knižných dosiek. Používalo sa najmä pri najstarších masívnych väzbách, aby chránilo ich knižné dosky. Celoplošné kovanie, pokrývajúce celé knižné dosky, sa znovu objavilo aj pri niektorých knihách z 18. a 19. storočia.

Nárožnice (tiež hranové nárožnice) – chránili rohy knižných dosiek pred mechanickým opotrebovaním. Boli rôzneho tvaru – deltoidného, trojuholníkového, do ktorého bola zakomponovaná puklica.

Stredové kovanie – má tiež rôzne tvary, najčastejšie štvorcové, spočiatku jednoduché, neskôr bohato zdobené.

Puklice a terčíky – ku kovaniu tiež patria rôzne druhy a tvary puklíc a terčíkov, ktoré chránili knižné dosky pred mechanickým poškodením.

Hranové kovanie – malo chrániť najviac namáhané hrany knižných dosiek pred mechanickým oderom. Často sa hranové kovanie nachádza i na novších väzbách z 18. a 19. storočia a je typické pre väzby kníh Cithara Sanctorum.

Spony – boli viacfunkčným prvkom stredovekej knižnej väzby. Pevným zopnutím bol knižný blok chránený pred atmosferickými vplyvmi, svetlom a škodcami. Súčasne boli sponami chránené i knižné dosky pred deformáciami, samovoľným roztváraním a pôsobením tepla a vlhka. U spôn rozlišujeme dva základné typy – háčikové a dierkové – zapínanie na tŕň. Upínacia časť najjednoduchšej spony (s háčikom alebo dierkou) bola pripevnená (prinitovaná s plieškom na spodnej strane koženého pásika) na pevný kožený pásik. Kožený pásik bol uchytený na spodnej doske (takmer vždy drevenej). Zložitejšie spony boli celokovové a pri spodnej doske mali pánt, ktorý umožňoval manipuláciu so sponou. Jednotlivé časti spony boli uchytené na dosky pomocou mosadzných, resp. železných klinčekov.

Tuše

Historický kontext vývoja a používania tušov
Najstaršie záznamy pochádzajú z Egypta z obdobia pred 3500 rokmi pr. n. l. (čierne sadzové pigmenty) a sú písané na papyruse. V Grécku a Ríme pri výrobe tušov miešali sadze vznikajúce pri nedokonalom horení s roztokom arabskej gumy (prírodná živica) za vzniku čiernej suspenzie. V Číne sa tuše používali asi od 3. storočia pr. n. l. Písalo sa štetcami a na výrobu sa používali sadze získané nedokonalým horením živičnatého dreva. Od 11. storočia sa používali sadze získané nedokonalým horením olejov v lampách (najkvalitnejšie sadze).

Atramenty
Problémy s používaním tušov (usadzovanie uhlíkových častíc a zmena hustoty tušu, zhoršenie písania) viedli k tomu, že sa hľadali rôzne predovšetkým organické, vo vode rozpustné farebné pigmenty, ktoré nahrádzali sadze. Atramenty sa používali už v rímskej epoche, ale ich rozvoj nastal až v 1. storočí n. l., keď sa začali objavovať atramenty podobné dnešným. Rozdelenie historických atramentov:

• železodubienkové (ŽDA)
• alizarínové
• kampeškové
• anilínové.

Železodubienkové atramenty (ŽDA)
Dubienky, ktoré obsahujú kyselinu galovú, sa používali na farbenie koží a textilu už v starom Ríme. Prvá správa o ich použití ako písacieho prostriedku je známa v 5. st. n. l. K rozšíreniu atramentov na báze dubienok, kyseliny galovej, došlo až v stredoveku. Ich používanie prakticky skončilo v polovici 19. storočia, keď boli nahradzované atramentmi na báze dechtových farieb.

Alizarínové atramenty
Problémy so ŽDA, ktoré spočívali v slabej farbe samotného atramentu počas písania a nestálosti farby, viedli k hľadaniu vhodnejších atramentov. V roku 1855 bol objavený alizarínový atrament. V podstate išlo o vyfarbenie ŽDA atramentu ešte pred jeho použitím alizarínom, resp. indigom. Je to červená látka, ktorá sa v prírode nachádza v rôznych rastlinách, ako je Indigofera, Rubia tinctorum v podobe glykozidov. Po pridaní do ŽDA (alebo počas výroby) vznikne zelené až namodralé sfarbenie, ktoré sa po napísaní po určitej dobe mení na intenzívnu čiernu farbu. V roku 1878 sa synteticky vyrobilo indigo, ktoré nahradilo v alizarínových atramentoch prírodné indigo.

Kampeškové atramenty
Tieto atramenty sú známe od roku 1847. Na výrobu sa používala miazga stromu Haematoxylon campechianum, ktorý rastie v strednej Amerike. Hematein reakciou s rôznymi chemikáliami vytvára rôzne sfarbené pigmenty rozpustné vo vode. Tieto vlastnosti boli využité na prípravu atramentov. Atramenty sa vyznačovali vysokou stálosťou v roztoku a aj po nanesení na papier. Atrament sa nerozpíjal a text nebol zmývateľný vo vode. Ak sa dodržal predpis, hlavne dostatočný obsah kampešky, atramenty boli stále aj na svetle. Atrament nekorodoval kovové pierka.

Anilínové atramenty
Asi v roku 1842 bol z nitrobenzénu vyrobený benzénamín (aminobenzén) – anilín a v roku 1856 bolo na báze anilínu objavené čevenofialové farbivo – metylvioleť, pod názvom novein. Nastal prudký rozvoj chémie a vznikali rôzne farbivá, ktoré sa vyznačovali nízkou cenou a širokou použiteľnosťou. Pri príprave anilínových atramentov sa používala predovšetkým metylvioleť, ale aj malachitová zeleň, metylénová zeleň, fuchsín, nigrosin, bismarkova hneď a množstvo iných farieb. Pre výborné vlastnosti metylvioleťové atramenty začali vytláčať železodubienkové, alizarínové a kampeškové atramenty.

Knižná väzba a jej názvoslovie

Doska väzby – predná a zadná doska z dreva, lepenky alebo silnejšieho papiera, ktorá chráni zviazaný knižný blok. S blokom sú dosky spojené spravidla väzmi, zapustenými do dosiek a pokryvom. Použitie konkrétneho materiálu pre dosky aj ich pokryv patria k typologickým znakom typickým pre dané časové obdobia, a je jedným z prvkov na rozlišovanie typov väzby.

Hlava knihy – horná časť chrbta knižného bloku, ktorej okraj (hlavica) býva spravidla opatrená kapitálikom.

Päta knihy – spodok knižného bloku.

Kapitálik – výstuha chrbta knihy, prámik na oboch koncoch chrbta knihy so spevňujúcou alebo ozdobnou funkciou. Materiál pripevnený lepidlom k chrbtu knižného bloku alebo k chrbtu dosák.

Knižný blok – vnútorná časť knihy, kompletný súbor knižných zložiek. Vzniká ich usporiadaním jednotlivých zložiek tak, aby sa zabezpečila správna postupnosť strán, a zlepovaním alebo zošívaním drôtenými skobkami alebo niťou v závislosti od typu knižnej väzby. Jeho následným spojením s obálkou alebo s knižnými doskami vzniká kniha.

Knižný chrbát – najdôležitejšia časť knižného korpusu, ktorá chráni jeho väzbu. Pri tuhej (tvrdej) väzbe tvoria knižný chrbát chrbátnik a vonkajší polep alebo poťah spravidla z rovnakého materiálu ako knižné dosky. Knižný chrbát môže byť oblý alebo rovný, jeho šírka závisí od veľkosti knižného bloku. Na pokryve knižného chrbta sa uvádzajú údaje o titule diela, autorovi, popr. evidenčné údaje knižníc (signatúry).

Knižný korpus – knižný blok opatrený doskami, ich pokryvom a pokryvom chrbta, prípadne ďalšími ochrannými a druhotne výzdobnými prvkami, ako je predsádka, kovanie, ochranné púzdro, knižný prebal a pod.

Pokryv dosiek väzby – materiál, ktorým sú polepené dosky väzby a ktorý zároveň chráni šitie väzby a knižný chrbát. Môže sa jednať o kožu (useň), pergamen, papier alebo knihárske plátno. Plná väzba je typ knižnej väzby, pri ktorej sú chrbát, predné aj zadné dosky potiahnuté jedným druhom materiálu.

Predsádka – je dvojlist hrubšieho papiera, ktorý v knihách s pevnou väzbou spojuje knižný blok a dosky. V knihe sú vždy dve predsádky – predná a zadná. V knihách s mäkkou obálkou sú knižné bloky do obálky vlepované priamo, bez použitia predsádok.

Prídoštie – vnútorná strana prednej a zadnej dosky väzby, poprípade jej výlep. Prelep prídoštia plní nielen estetickú funkciu (zakrýva surovú vnútornú stranu dosky), ale tiež mechanickú – vyrovnáva ťah vyvolaný vonkajším pokryvom na doske a tým bráni jej deformácii.

Oriezka – je bočná strana knižného bloku, ktorá vzniká orezaním ušitého knižného bloku hore, dole a po strane.