prasa

Závet prasiatka

V historickom knižničnom fonde sa nachádza množstvo rôznorodých titulov. Medzi nimi i knihy s humorným obsahom. Kniha Admiranda Rerum Admirabilium Encomia vydaná v holandskom Nijmegene v 17. storočí na 660-tich stranách ponúka humorné texty ako napr. Chválospev mravca, Pohrebná reč o strake, Chváloreč blchy a mnoho ďalších.

Z knihy sme pre Vás pripravili preklad krátkeho textu M. Grunnii Corocottae Porcelli Testamentum (Závet prasiatka Marca Chrochtáčika Staroválovského). Text má podobu rímskeho závetu. Humornou až parodickou formou ukazuje pohľad verejnosti na častokrát nezrozumiteľnú právnickú terminológiu. Ide o anonymné dielo, ktoré vzniklo približne v polovici 4. storočia po Kristovi. Pôvodný text sa zachoval v deviatich rukopisoch.

Hlavným hrdinom je prasiatko. Aby autor mohol odôvodniť, prečo prasiatko píše závet, pred samotný testament umiestňuje krátky príbeh. V ňom sa objavuje kuchár, ktorý má v úmysle prasiatko zarezať. Prasa, dodržiavajúc zákon, si od kuchára vyžiada odklad o jednu hodinu, aby stihlo spísať závet. V ňom sa kuchárovi mstí tým, že pokiaľ si všetci dedičia rozdajú jeho telo, ako si prialo, kuchárovi nič neostane. Úvod, ktorý by mal povahu príbehu, je v závetoch viac než nezvyklý. Najmä, keď následne prasiatko popisuje okolnosti blížiacej sa smrti...

Závet prasiatka Marca Chrochtáčika Staroválovského

Prasiatko Marcus Chrochtáčik Staroválovský zanechalo závet. Pretože som ho nemohlo napísať vlastnou rukou, nadiktovalo som, čo má byť zapísané.
Kuchár Kuchárisko povedal: „Poď sem, ničiteľ príbytkov, rozrývač pôdy, ty prasačí ničomník. Dnes s tebou skoncujem.“ Prasiatko Chrochtáčik odpovedalo: „Ak som niečo vyviedlo, nejako som sa previnilo, ak som nejaký riad svojimi paprčkami rozbilo, prosím, zmiluj sa a daruj mi život.“ Kuchár Kuchárisko na to: „Bež, chlapče, a prines mi z kuchyně nôž, nech môžem to prasa zarezať.“ Otroci chytili prasiatko a odvádzali ho na úsvite 16. dňa pred Kalendami prasinca v čase sezóny kapusty, za konzulátu Panvičku a Koreničku. Keď videlo, že je s ním koniec, požiadalo ešte o jednu hodinu navyše a poprosilo kuchára, aby mu dovolil spísať závet. Privolalo k sebe svojich rodičov, aby im zanechalo niečo zo svojich zásob.
Vraví: „Svojmu otcovi Prasaciemu Sadlu zákonite odkazujem 30 meríc žaluďov, svojej matke Starej Prasnici zákonite odkazujem 40 meríc spartskej pšenice a svojej sestre Vrešťanke, na zásnubách ktorej som sa nemohlo zúčastniť, zákonite odkazujem 30 meríc jačmeňa. Čo sa týka môjho tela – obuvníkom dávam darom svoje štetiny, škriepičom rypák, hluchým ušká, advokátom a iným urečnencom jazyk, párkarom črevá, obchodníkom s mäsom stehná, ženám obličky, chlapcom mechúr, dievčatám chvostík, smilníkom svaly, bežcom a lovcom kolená a lupičom pazúry. A kuchárovi, ktorého meno si nezalúži byť spomenuté, zanechávam motúzik a palicu do mažiara, ktoré som si so sebou prinieslo z dubového hája do chlieva. A prajem si pomník, na ktorom bude zlatým písmom napísané:
PRASIATKO MARCUS GRUNNIUS CHROCHTÁČIK
ŽILO 999 A POL ROKA.AK BY ŽILO EŠTE POL, DOŽILO BY SA TISÍC ROKOV
Najdrahší priatelia, ktorí ste mi vždy boli nablízku, žiadam vás, aby ste dobre naložili s mojim telom. Správne ho okoreňte kvalitným korením – orechami, peprom a medom, aby sa na moje meno spomínalo naveky. Vy, páni a príbuzní, ktorí ste boli svedkami mojej poslednej vôle, potvrďte to svojimi podpismi.“
Podpísaní: Slanina Sústo Rascovník Klobáska Urastený Pečienka a Hostiteľ

Martina Feniková Čarnogurská